Hudba v dome Albrechtovcov
Tradícia muzicírovania v Albrechtovskej rodine bola dlhšia ako ich pobyt v dome na Kapitulskej. Rodinné pestovanie komornej hudby patrilo k neodmysliteľnej súčasti života vzdelanej bratislavskej meštianskej spoločnosti. Hudba znela prirodzene a pravidelne napríklad v rodine Jurenákovcov (u ujca Margaréty Albrechtovej – Alexandrovej manželky), ktorá mala osobné styky s Brahmsom a Wagnerom, vždy sa hrávalo v rodine Riegelovcov (u tety Margaréty Albrechtovej), kde hosťovalo napríklad aj České kvarteto, i v rodine Lehnerovcov (u sestry Margaréty Albrechtovej) a u mnohých ďalších.
Prirodzene a o to intenzívnejšie, že išlo o muzikantskú rodinu, sa hrávalo aj v byte u Albrechtovcov, ktorí bývali spočiatku na Lodnej č. 12 a neskôr, po druhej svetovej vojne, na Kapitulskej č. 18 (dnes č. 1). Rodinu Alexandra Albrechta navštevoval pravidelne viedenský dirigent Rudolf Nilius, barytonista Elemér John, dirigent Ladislav Holoubek, skladatelia Mikuláš Schneider-Trnavský, Emanuel Maršík, Iša Krejčí, kritici Ivan Ballo, Gustáv Koričánsky, dirigent a violončelista Ľudovít Rajter, mladý Eugen Suchoň, Štefan Németh-Šamorínsky a mnoho ďalších. Domáca komorná hra bola bežnou súčasťou návštevy.
Ján Albrecht prebral a rozvíjal po smrti otca domáce muzicírovanie ako niečo, čo patrilo neodmysliteľne k ušľachtilému tráveniu „voľného“ času a prepojil ho neskôr so svojou profesiou učiteľa komornej hudby zameranej na hudbu dávnych storočí (vyučovať začal tento predmet na VŠMU roku 1967). Keď po odchode Ota Ferenczyho z postu rektora VŠMU nemalo nové vedenie školy záujem o udržanie voliteľného predmetu „Stará hudba“, presťahoval Ján Albrecht najusilovnejších študentov svojej triedy do svojho domu na Kapitulskej. To bol impulz k vzniku Kruhu priateľov starej hudby, z ktorého sa pozvoľna kreovala Musica aeterna – prvé teleso venujúce sa programovo a profesionálne starej hudbe na Slovensku.
Zo spomienok na Dom Albrechtovcov
„Osobnosť Jána Albrechta priťahovala študentov, ktorí boli nadšení jeho duchom, vedomosťami z oblasti hudby a výtvarného umenia, všeobecným rozhľadom a vtipom. Albrechtovej srdečnosti škola nepostačovala, preto vyučoval doma, kde každého ponúkol čajom alebo kávou v porcelánových šálkach, vyučovaciu hodinu podľa potreby predlžoval. Atmosféru a podmienky spoluvytvárala jeho mamička, ktorú každý nazýval Gréti néni, a od roku 1969 jeho manželka Viera. Rovnako nezištne sprístupňoval svoju bohatú knižnicu, ku ktorej mal prístup každý, dokonca aj za neprítomnosti pána domu“….. „Študenta si vždy vypočul a diskutoval s ním aj o vzdialenejších témach, ktoré boli potrebné pre pochopenie problému“…. „V kolektíve dodržiaval zásadu kvalitatívnej hierarchie – ak niekto niečo ovláda lepšie ako ostatní, nech uplatní svoje schopnosti v plnej miere. Univerzálnou Albrechtovou črtou bola snaha vzbudiť zmysel pre krásu, nadšenie a pestovať aj v pedagogických vzťahoch humor.“ (Veronika Bakičová: Musica aeterna & Ján Albrecht, AEPress, 2006)
Skladateľ profesor Ivan Parík popisuje atmosféru stretnutí a začiatky Hansiho „Univerzity na Kapitulskej“ nasledovne: „Po omši (v Dóme sv. Martina) sa išlo do Albrechtovho domu, kde vládla ľudskosť, dobrota, kultivovanosť, hudobnícke a výsostne intelektuálne prostredie, úcta rodiny a priateľov voči sebe navzájom. Pestovala sa tam tolerantnosť voči názoru, hrala sa komorná hudba, hovorilo sa o literatúre, výtvarnom umení, bol tam duch porozumenia a pýtania sa „prečo je to tak“. Pozvoľna preberal vedúcu líniu (po otcovi Alexandrovi) Hansi, s ktorým sme sa stali životnými priateľmi“.
Muzicírovanie nebolo teda u Albrechtovcov niečím importovaným, bol to spôsob života. Hansiho dlhoročný komorný spoluhráč a priateľ Ladislav Kupkovič hovorí: „Hansi bol zamilovaný do komornej hry, kedykoľvek bol ochotný obetovať na to hodiny, dôležité však bolo, že mal na to infraštruktúru. Albrechtovci mali v skriniach skoro všetky noty, ktoré kedykoľvek len prichádzali do úvahy. Zaujímavé, že inak neporiadny Hansi mal v notách vždy absolútny poriadok. Infraštruktúra však išla aj ďalej, tak napríklad vždy tam bolo dosť (veľmi pekných) notových pultov, jeho teta doniesla vždy niečo malé na zjedenie (komorné hudby niekedy trvali celú noc!) a on zasa – a v tom bol naozaj géniom – vyrábal povestný a vynikajúci čaj.“
Vladimír Godár si už v citovanej knihe spomína na Hansiho a Albrechtovský dom ako na miesto, „kde sa nepestovala len láska k hudbe, ale predovšetkým láska k životu v jeho najrozmanitejších formách. Ak nás na školách učili hudbu robiť, u Hansiho sme sa ju učili milovať“… „Hansi bol jánusovskou, mnohotvárnou bytosťou, no všetky jeho podoby spájala dominantná črta – dobrota srdca, ktorá bola prejavom lásky. Za tento dar lásky ho tak mnoho ľudí milovalo, zaň milovali priestory jeho bytu a pre ňu si k nemu chodili.“
Citáty sú z knihy Veroniky Bakičovej.: Musica aeterna & Ján Albrecht, AEPress, 2006
