Rodina Jána Albrechta mala široko rozvetvené korene tak na strane otca Alexandra Albrechta ako aj na strane matky Margaréty Albrechtovej, rodenej Fischer.
Alexandrov otec Johannes Albrecht (1852-1926), sčítaný a vzdelaný človek, bol pedagógom na prešporskom katolíckom gymnáziu (budova klariského kláštora – dnes Univerzitná knižnica), potom riaditeľom štátnej reálky (budova dnešnej VŠMU na Zochovej ulici), neskôr hlavným študijným okresným inšpektorom a napokon kustódom Mestského múzea. Alexandrova matka Mária (Mariska) Albrechtová, rod. Vaszary (1864-1913), bola neterou uhorského primasa a kardinála Kolosa Vaszaryho. Umelecké sklony Vaszaryovcov dokumentujú povolania jej najbližších príbuzných – jej bratranec János Vaszary (1867-1938) patril k významným maliarom, jej synovec Gábor Vaszary (1897-1985) bol spisovateľom a scenáristom, neter Piri Vaszary (1901-1965) zase herečkou.
Výnimočnou postavou z rodiny Albrechtovcov bol aj Thomas Messer, syn Alexandrovej sestry Agáty. Peripetie vojny ho zaviali do USA, kde sa ako absolvent parížskej Sorbonny postupne stal riaditeľom Roswellského múzea v Novom Mexiku, šéfom Amerického umeleckého združenia, riaditeľom Ústavu súčasného umenia v Bostone a nakoniec stál v čele múzea Solomona R. Guggenheima v New Yorku.
Pôvod Alexandrovej manželky Margaréty Fischer (1887-1985) dáva možnosť nahliadnuť do genealógie niekoľkých významných prešporských meštianskych rodín – rodiny Fisherovcov, Fröhlichovcov, Jurenákovcov a Lehnerovcov. Johann Fischer najstarší, člen prešporského mestského zastupiteľstva a komorný radca, bol za zásluhy o rozvoj obchodu roku 1832 povýšený cisárom Františkom I. do šľachtického stavu. Roku 1825 založil spolu s lekárom Michaelom Schönbauerom v Prešporku továreň na výrobu šampanského podľa originálneho francúzskeho receptu, s ktorou získal na svetovej výstave v Paríži roku 1867 bronzovú medailu! Jej zakladateľom nebol teda Ján Evangelista Hubert, ako sa donedávna predpokladalo. Ten továreň odkúpil od Johanna Fishera až v 1877. Dve generácie Fisherovcov, Johanna najstaršieho a Johanna mladšieho, ktorý bol dedom Margaréty Fischer, patrili k najmajetnejším, no zároveň spoločensky angažovaným, rodinám mesta. Zastávali vysoké funkcie v rodiacom sa odvetví bankovníctva, v priemyselnej a obchodnej komore ale aj v charitatívnych a podporných spolkoch. Otec Margaréty – Johann najmladší (1841-1911) slúžil v c.k. rakúskej armáde, za čo mu priznali striebornú pamätnú medailu. Civilným povolaním bol colným špeditérom kráľovskej uhorskej štátnej železnice.
Matka Margaréty Albrechtovej (Fischer) pochádzala z rodu Jurenákovcov. Tí sa usadili v Prešporku pred rokom 1803 a hoci nepatrili spočiatku k zámožným rodinám, ich obchodovanie s drevom muselo byť úspešné. Dokazujú to portréty Adama a Ludmilly Jurenákovcov, ktoré namaľoval známy rakúsky maliar Johann Peter Kraft roku 1810. Objednávka takýchto diel u člena viedenskej akadémie a profesora historickej maľby iste nebola lacná. Početnú rodinu Jurenákovcov charakterizovala odvaha a túžba po vzdelaní a spoločenskom uplatnení – Jozef Jurenák (1809-1857) študoval farmáciu v Paríži, cestoval po Európe, hlavne po Veľkej Británii. Margarétin starý otec Anton Jurenák (1813-1896) absolvoval obchodnú cestu po Nemecku, Francúzsku, Anglicku, Holandsku, Belgicku, Prusku, Švajčiarsku, Taliansku, Grécku, Turecku a Rusku. V osemdesiatych rokoch 19. storočia sa uvádza v adresároch ako majiteľ domu na Gröslingovej č. 4, čo je zadný vchod do Jurenákovského paláca (dnešného sídla Miestneho úradu Bratislava –Staré mesto). Ako predstaviteľ 1. dunajskej paroplavebnej spoločnosti použil (ako prvý!) parník skonštruovaný v Anglicku pre dunajskú lodnú dopravu. Jeho mladší brat Karol bol veľkým obdivovateľom Richarda Wagnera, viedol korešpondenciu s Robertom Volkmannom (1815-1885), ktorý mu venoval 3. Serenádu pre sláčikový orchester, priatelil sa s Johannesom Brahmsom, ktorý bol hosťom v Jurenákovskom paláci, kde sa usporadúvali rodinné koncerty.
Pôvod Alexandrovej manželky Margaréty Fischer (1887-1985) dáva možnosť nahliadnuť do genealógie niekoľkých významných prešporských meštianskych rodín – rodiny Fisherovcov, Fröhlichovcov, Jurenákovcov a Lehnerovcov. Johann Fischer najstarší, člen prešporského mestského zastupiteľstva a komorný radca, bol za zásluhy o rozvoj obchodu roku 1832 povýšený cisárom Františkom I. do šľachtického stavu. Roku 1825 založil spolu s lekárom Michaelom Schönbauerom v Prešporku továreň na výrobu šampanského podľa originálneho francúzskeho receptu, s ktorou získal na svetovej výstave v Paríži roku 1867 bronzovú medailu! Jej zakladateľom nebol teda Ján Evangelista Hubert, ako sa donedávna predpokladalo. Ten továreň odkúpil od Johanna Fishera až v 1877. Dve generácie Fisherovcov, Johanna najstaršieho a Johanna mladšieho, ktorý bol dedom Margaréty Fischer, patrili k najmajetnejším, no zároveň spoločensky angažovaným, rodinám mesta. Zastávali vysoké funkcie v rodiacom sa odvetví bankovníctva, v priemyselnej a obchodnej komore ale aj v charitatívnych a podporných spolkoch. Otec Margaréty – Johann najmladší (1841-1911) slúžil v c.k. rakúskej armáde, za čo mu priznali striebornú pamätnú medailu. Civilným povolaním bol colným špeditérom kráľovskej uhorskej štátnej železnice.
Sestra Margaréty Albrechtovej (Fisher) Gertrúda sa vydala za Gustava Lehnera. Ich syn Eugen Lehner sa stal violistom v svetoznámom Kolischovom kvartete, ktoré premiérovalo 3. a 4. sláčikové kvarteto Arnolda Schönberga, Bergovu Lyrickú suitu, Webernove Sláčikové trio a Sláčikové kvarteto rovnako ako 6. sláčikové kvarteto Bélu Bartóka. Kolischovci študovali diela výhradne z partitúr, nie z partov, hrali unikátne spamäti a stali sa jednými z najzasvätenejších propagátorov novej hudby v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Po úteku z Európy pred fašizmom sa uchádzal Eugen Lehner o miesto v skupine viol v Bostonskom symfonickom orchestri. Keď ho šéfdirigent Sergej Kusevickij videl roku 1939 na prehrávkach v BSO, vzal ho bez konkurzu., pamätal si ho z uvedenia Bergovej Lyrickej suity spred desiatich rokov v nemeckom Wiesbadene. Lehner hral v BSO do roku 1982, paralelne pôsobil najprv v Stradivari Quartet, potom v Boston Fine Arts Quartet a ako pedagóg na New England Conservatory odchoval desiatky svetových komorných hudobníkov.
Vzdelanými, citlivými a kultivovanými ženami boli napokon Margaréta Albrechtová (Fischer) a jej sestra Jeanny Fischer (1883-1970). Jeanny získala roku 1902 diplom prešporského učiteľského ústavu, nevydala sa, bola celoživotnou spoločníčkou rodiny Albrechtovcov a žila s nimi v spoločnej domácnosti najprv na Lodnej ulici a neskôr na Kapitulskej č. 1. Alexandrova manželka Margaréta absolvovala roku 1910 učiteľský ústav, ešte predtým roku 1905 získala diplom učiteľky pre ľudovú obecnú školu, neskôr sa stala poslucháčkou Filozofickej fakulty Uhorskej kráľovskej akadémie v Budapešti a Alžbetínskej univerzity v Prešporku. V 1909 a 1910 navštevovala kurzy francúzštiny v Ženeve a Paríži. Alexandra Albrechta si zobrala 28. apríla 1918. Napriek vynikajúcemu vzdelaniu a kvalifikácii učila stále na najnižšom vzdelávacom stupni – na nemeckej ľudovej škole na Zochovej ulici.
(Spracované podľa štúdií Zuzany Francovej zo zborníkov Múzea mesta Bratislavy)